Podarená lyžovačka

12. července 2012 v 17:13 | Tereza Mikulová |  Vaše příběhy
  • Příběh od autorky Althedy, tentokrát na téma "Atmosféra Alp"
  • Má 11 940 znaků včetně mezer.

***

"Počkaj! Hovorím ti počkaj! Musíš ísť stále dva kroky predo mnou?" zasyčala hnedovlasá mladá žena na svojho priateľa, ktorý teraz netrpezlivo prešľapoval krok pred ňou. Obaja vychádzali z malého obchodu pri hlavnej ulici, dôverne prezývaného "U Číňana". Pri ženiných spočiatku hlasných slovách sa po nich začali niektorí ľudia nenápadne obzerať, ale ani jeden z mladého páru to nevnímali.


"A je to tu zasa!" rozhodil rukami muž a zakrútil hlavou, až sa mu rozcuchali vlasy. Upravil si ich rýchlym a trochu nervóznym pohybom ruky. "Ty skrátka nemôžeš pridať ani keby sme išli neskoro na vlastnú svadbu."


"Ponáhľaš sa niekam?" prenikavo na neho pozrela a sama vykročila ďalej.


"Nie, isteže nie," sarkasticky pretočil očami muž. "Samozrejme že nie, miláčik, s radosťou si nechám ujsť najdôležitejší futbalový zápas tohtoročných majstrovstiev len kvôli tvojej lenivosti." Pridal sa k nej a spolu aj napriek krásnemu mrazivému dňu ticho a pochmúrne kráčali ulicou.


Začali zvoniť zvony miestneho kostola. "Super, už nestihnem začiatok," zamrmlal muž a zhlboka sa nadýchol, akoby sa pokúšal ovládnuť vnútorný hnev. Žena to nekomentovala, no pozorný okoloidúci by si mohol všimnúť pevne stisnutých perí či prižmúrených očí.


"Hej! Marti! Haló! Netvár sa, že ma nepočuješ, ty potvora!" ozvalo sa spoza nich náhle zavolanie. Mladý pár sa naraz otočil. Neďaleko od nich stála vysoká čiernovlasá žena a zúrivo na nich mávala aj so širokým úsmevom. "Ahoj," pozdravila ich, keď sa aspoň trochu priblížila, a vôbec si nevšímala vyjavených a občas aj nahnevaných pohľadov ďalších ľudí na ulici.


"Ahoj," poponáhľal sa s odpoveďou muž. "Nechám vás tu, aby ste sa mohli porozprávať, dobre? Ja už musím ísť," usmial sa na svoju priateľku a jej kamarátku a rýchlo sa stratil v dave prúdiacich ľudí.


"Videla si to?" neveriaco sa obrátila Martina na kamarátku. "Alebo ešte lepšie - verila by si tomu, Ani?"


"O viere mi ani nerozprávaj," kyslo sa zaškerila Anna. "Ten môj mi tiež nič iné nehovorí - to je stále len "idem sa pomodliť, dobre?" alebo "dnes som daroval v kostole pol milióna"." Keď uvidela Martinin výraz, dodala: "No dobre, tak nie pol milióna, ale správa sa, akoby nevedel, že v týchto časoch je dobrá každá koruna, každé jedno euro, a on si pokojne ide a daruje kostolu. Akoby tu neboli aj iní, ktorí na to majú. Tí by mohli darovať, a nie my. Chcela som ísť na zimnú dovolenku, ale s takýmto hospodárením budem mať ledva na benzín do auta."


"Na dovolenku?" zbystrila Martina. "A kam ste chceli ísť?"


"Talianske Alpy, nech si už konečne poriadne zalyžujem. Ale ako hovorím, je to dosť drahé, neviem, či si to budeme môcť dovoliť. Hoci," zamyslene sa na chvíľu zadívala na Martinu, "keby ste sa chceli pridať aj ty s Petrom... pre dva páry je určená zľava..."


"To by bolo úžasné!" potešila sa Martina. "Večer ti napíšem na Facebooku, dobre? Ešte musím nakúpiť a teraz v zime sa stmieva strašne rýchlo..."


***


"Je tu nejaký kostol, alebo aspoň malá kaplnka, v ktorej by sa dalo nerušene pomodliť?" spýtal sa muž miernej tváre sprievodcu, ktorý ich prišiel vyzdvihnúť, keď vystúpili z autobusu na snehom pokrytú zem. Všade sa snažili ľudia rozhýbať si telo po dlhej ceste v autobuse a zhlboka dýchali svieži, hoci trochu ostrý, horský vzduch.


"Vieš čo nechápem?" ozval sa za ním hlas jeho priateľky Anny, ktorá len teraz vystúpila z autobusu, zabalená v niekoľkých bundách. "Za čo sa môžeš toľko modliť?"


"Vždy sa niečo nájde," diplomaticky odpovedal muž. "Treba poďakovať Bohu za to, že sme sem v poriadku došli." Okolo nich prebehli výskajúce deti, naháňajúce sa medzi kôpkami snehu.


"Lenže ty sa modlíš aj za to, že si prežil tento krok - a teraz tento - a potom ďalší," vysmievala sa mu a komicky robila dlhé kroky, patrične ich komentujúc.


"Nevysmievaj sa z toho, mohlo by sa ti to vypomstiť," varoval ju stále pokojne. Hlasito si odfrkla, ale nechala to už tak.


Neďaleko od nich zažíval podobnú situáciu aj druhý pár.


"Myslíš, že som nevidela, ako si celú cestu mal oči len pre tú blondínu cez uličku? Divím sa, že ti netiekli sliny pri pohľade do toho silikónom nabitého dekoltu. Nevkusné. To si nemohla dať niečo iné? No sláva, teraz si to zakrýva bundou, čo nám to teraz pomôže, ty štetka?" jedovato komentovala Martina pohyby istej blondíny. Keď dievčina skončila svoje obliekanie, mladá žena sa očami preniesla späť na svojho priateľa. "To sa na mňa nemôžeš ani chvíľu pozerať? Veď teba nezaujíma ani kde budeme spať alebo čo jesť, pánko sa stará len o ženské účastníčky toho zájazdu."


"Doriešime to inokedy, dobre? Teraz sme tu na výlete," pokojne jej odpovedal Peter a vybral sa po ceste do najbližšej budovy, na ktorej žiaril nápis "Hotel". Po dvoch krokoch ale zastal, čakajúc na svoju polovičku, aby nevznikli opäť ďalšie problémy. Tá pokrútila hlavou, niečo zamrmlala, ale zjavne sa upokojila.


***

Druhý deň ráno sa prebrali, až keď bolo slnko vysoko na oblohe. Martina opatrne vstala a odišla sa do kúpeľne upraviť. Potom zobudila aj ostatných.


"Vstávať, predsa nechcete celý deň prespať, lenivci," stiahla z nich perinu a sadla si vedľa na stoličku, kým sa jej spolubývajúci preberali. "Dnes nás čaká celodenné lyžovanie." Ostatní na odpoveď len zaskučali.


Na obede ich čakalo menšie prekvapenie v podobe malého množstva ľudí.


"Že by tu bolo len tak málo účastníkov?" začudoval sa Peter. "No... tomu hovorím komfort," pochvaľoval si, keď si bol druhý raz pridať.


"Len sa tak neteš, obávam sa, že všetci už sú na svahu," odpovedala mu Martina. "To len my tu vysedávame. Takže, ide sa!" rozbehla sa naspäť do izby, kde ju po chvíli nasledovali aj ostatní, navliekla si výstroj a zobrala lyže.


Onedlho vyšla von z budovy partia plne ustrojených lyžiarov a pomaly sa presúvala k najbližšiemu svahu.


"Ah!" zdesila sa Anna, keď uvidela to množstvo ľudí. Tlačili sa tak, že tam nebolo takmer ani kúska voľného priestoru. Boli medzi nimi skúsení lyžiari ako aj mamičky s malými deťmi, ktoré ich ešte len učili lyžovať. "Máme to vôbec skúšať?"


"Prišli sme sem lyžovať, nie sa tlačiť," rozhodla Martina. "Pôjdeme na iný."


Ako zistili, na troch ďalších bola situácia podobná.


"Je tam ešte niečo?" obrátil sa Ján, priateľ Anny, na Martinu, ktorá držala turistického sprievodcu. Tá bezradne pokrútila hlavou.


"Nič," oznámila im. Všetci chvíľu ticho stáli, premýšľajúc, čo robiť, kým sa neozvala zasa Martina: "Sme štyria skúsení lyžiari. Vyberme si iný kopec - veď je ich tu dosť."


"Neviem," zaváhal Peter, "nie je to nebezpečné? Čo ak niekam spadneme? Alebo sa stratíme? Nemáme stany, aby sme sa v nich mohli ukryť pre prípad, že by prišla snehová búrka a my sa nestihli vrátiť."


"Máš príliš veľké a zbytočné obavy," zahriakla ho Martina. "Zaplatili sme za lyžovanie, nie? Ja tu nemienim teraz chodiť dookola a čakať, kým sa na svahu uvoľní aspoň jedno zasrané miesto. Idete alebo nie?" obrátila sa na nich a čakala na odpoveď.


Traja ľudia sa na seba nerozhodne pozreli. "Asi... asi áno," odpovedala za nich všetkých Anna. "Poďme teda. Budeš nás viesť," dodala s miernym úsmevom, ktorý jej Martina oplatila.


O hodinu sa už všetci kĺzali dolu strmým svahom.


"Juhuuuu," vykríkla Martina a ladne obkrúžila Annu. "Tak toto je oveľa lepšie ako tlačiť sa v dave. Čo ty na to?"


"Rozhodne máš pravdu," prekričala vzduch Anna.


"Mali by sme sa vrátiť," pripojil sa k nim Peter. "Pozreli ste sa na oblohu?" Obe dievčatá na sekundu zdvihli pohľad od zeme. "Blíži sa poriadna snehová metelica."


"Och," zaskučala Anna. "Pravda." Zastavili sa dolu na konci kopca. "Tak kade?" spýtala sa ostatných. Tí sa ako na povel začali otáčať okolo seba. "To mi chcete povedať, že tu si nikto nezapamätal cestu?" mierne zvýšila hlas.


"Ja som sa sústredila na zem pod nami," ohradila sa Martina, ale aj jej sa pomaly v očiach začala zjavovať panika.


"Niekade ísť musíme," rozhodol Peter. "Najlepšie asi bude, ak sa pustíme rovno. Na niečo snáď naďabíme." Na jeho pokyn sa celá skupina vybrala za ním.


Búrka sa rýchlo približovala, to videli všetci. Každou chvíľou mohla začať snehová metelica a oni sa ešte k hotelu ani nepriblížili. Keď sa dostali na vrchol menšieho kopčeka, zbadali kúsok pred nimi začínajúci les.


"Dobre," povedala Martina silene pokojným hlasom, "som jediná, kto začína mať pocit, že ideme zlým smerom?" Ako náhle dokončila vetu, zahrmelo. "Super," rozhodila rukami, "a teraz sme uviazli uprostred ničoho, bez stanov či vybavenia. Lepšie to už asi byť ani nemôže."


"Máš pravdu," prikývol Peter, "lepšie to už byť ani nemôže. Pred nami je les, snáď tam bude niečo, kam by sme sa mohli schovať. Rýchlo!" postrčil ich, keď začal fúkať silný vietor, ktorý hovoril o metelici. Skupina zišla kopec najrýchlejšie ako vedela a vnorila sa do lesa. "Ďalej, ďalej!" súril ich Peter.


Prešli niekoľko desiatok metrov. Sneh im už dávno šľahal do tváre a neustále sa zhoršovalo videnie. Bolo jasné, že keď rýchlo niečo nenájdu, sneh ich pochová pod svojou mäkkou prikrývkou.


"Tam!" vykríkla po chvíli Anna a ukázala kúsok stranou. "Tuším tam niečo je!" prižmurovala oči a rukou ich chránila pred snehom.


"Výborne, musíme sa tam dostať," zavelil Ján a sám sa ako prvý začal predierať snehom, ktorého za tú chvíľu napadlo už po kolená.


Ako zistili, to, čo videla Anna, bola stará opustená chatka - alebo aspoň niečo podobné. Mala povybíjané okná, ale celková konštrukcia držala zjavne dobre.


Stačilo pár krát pomykať kľučkou a dvere sa otvorili. Všetci sa urýchlene dostali dnu. Bolo tam len pár vecí - dve staré matrace a niekoľko stoličiek; všetko pokryté vrstvou špiny. Spoločne skupina zakryla okná, ktorými prefukovalo, matracmi a vnútri nastala skoro úplná tma.


"Mali by sme zapáliť krb," ozval sa Peter. Bolo počuť zašuchotanie, šťuknutie zapaľovačom a následné mihotavé svetlo, odrážajúce sa od drevených stien. Videli, ako sa Peter pokúša zapáliť niečo, čo bolo v krbe, ale svetlo vždy zhaslo. "Je to príliš mokré na to, aby sa to dalo zapáliť. Nemá niekto niečo iné?" obrátil sa na ostatných.


Anna vytiahla z tašky niekoľko kúskov papiera: "Môj záložný papier. Snáď nie je od snehu."


Peter ho hodil do krbu a zapálil. Horal dobre. Usadil sa na zemi a objal Martinu okolo pliec. Jemne sa k nemu pritúlila.


Ján, na druhej strane, si kľakol a zopäl ruky. Pery sa mu mierne pohybovali. Pre Annu to bola akoby posledná kvapka.


"To sa musíš stále modliť? Ešte aj v takejto situácii?" zasyčala na neho.


"Práve v takejto situácii," pokojne odpovedal Ján.


"Namiesto aby si sa išiel porozhliadať okolo a nájsť nejaké prikrývky alebo jedlo alebo aspoň niečo, sa ideš modliť?" zvyšovala hlas. Potom sa náhle zarazila, akoby v sebe dusila plač. "Myslíš si, že Boh ťa teraz potrebuje rovnako ako ja? Myslíš, že jemu tam teraz budeš chýbať rovnako ako teraz chýbaš mne tu?" z očí sa jej spustili slzy. Druhý pár sa tomu len ticho prizeral.


Ján sa zarazil a nečinne hľadel na svoju vzlykajúcu priateľku. Potom vstal, oprášil si kolená a prisadol si k Anne. Tá sa na neho pozrela uslzenými očami.


"Máš pravdu," pohladil ju po vlasoch. "Máš úplnú pravdu. Asi som to už preháňal. Sľubujem že odteraz... postavím teba na prvé a vieru na druhé miesto. Dobre?" pobozkal ju na líce. Anna mu len s úsmevom položila hlavu na plece a nechala slzy, stekajúce po tvári, pomaly zaschnúť.


"Mali by sme ísť spať," navrhol Peter. "Keď skončí búrka, bude už tma a vtedy sa hľadať cestu naspäť nedá. Dnes prespíme tu." Ostatní na jeho návrh kývli a pokúšali sa usalašiť na tvrdej zemi.


"Martina?" zašepkal Peter do ucha svojej priateľke, keď šum ustal a vyzeralo to, že Anna s Jánom zaspali. Martina sa mierne pohla, ale neozvala. "Viem, že nespíš. Chcem ti len povedať... že... že ti to nehovorím často, aj keď by som mal... milujem ťa. Niekedy to tak nevyzerá," krátko a potichu sa zasmial, "viem... Chápem, že občas sa ti zdá akoby som pozeral po iných babách viac ako po tebe... ale chcem, aby si vedela, že ty si pre mňa jediná... a vždy si bola. A teraz sa dobre vyspi," dodal a ľahol si naspäť. Martina sa razom sekundy obrátila k nemu a silno ho objala.


"Ty pre mňa tiež," zašepkala a usmiala sa. Potom konečne zaspala v priateľovom teplom náručí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Aktuální články

Reklama